PRÍBUZNÍ VČIEL - VČELY SAMOTÁRKY, ČMELIAKY, OSY A SRŠNE
V našich záhradách nelietajú len včely, ale aj iní čierno žltý hmyz. Mnoho majiteľov záhrad a balkónov chce prispieť k ochrane divých včiel, a tak stavia domčeky pre samotársky žijúce druhy. Mnohé druhy samotárskych včiel sa dajú pozorovať už v skorom jarnom období. Lietajú z kvetu na kvet podobne ako včely medonosné a čmeliaky. VČELY SAMOTÁRKY nežijú v úľoch, žijú buď v malých skupinkách, alebo samy. Ich domovom je akákoľvek dutina v strome, alebo priestor medzi kameňmi. Často si stavajú hniezda aj v zemi, kde vyhľadávajú zväčša piesočnatú a trochu utlačenú pôdu, ktorá zlepšuje stabilitu hĺbených komôrok. Majú čierne telo so žltým až oranžovým ochlpením bruška. Pomáhajú pri opeľovaní a sú preto obľúbenými pomocníkmi v záhradách. I vďaka nim záhrady prinášajú úrodu . Včely samotárky opeľujú aj za horšieho počasia. Domček pre hmyz (hmyzí hotel), ktorý im ľudia poskytnú majú veľmi rady. Jeho vhodným umiestnením sa prilákajú do záhrad, kde si nájdu trvalé usadenie.
ČMELIAKY sú väčší príbuzní včiel samotárok, v prírode žije celá rada ich druhov. V Európe existuje asi 53 druhov, u nás vyskytuje len 7 druhov. Líšia sa svojou veľkosťou a farbou. Sú výrazne väčšie ako obyčajná včela a majú chĺpky skoro po celom tele. Tvoria spoločenstvo z 50 až 600 robotníc, trúdov a jednej kráľovnej. Robotnice majú žihadlo, ich bodnutie je však veľmi zriedkavé. Čmeliaky sú veľmi pokojné tvory. Nezimujú v kolóniách, nevytvárajú si zásoby medu na prežitie. Vytvárajú si len minimálne zásoby nektáru a peľu, často žijú len zo dňa na deň. Aby čmeľom príroda umožnila neustále realizovať prísun potravy bez ohľadu na to, či je chladno alebo vlhko, vyzbrojila čmeliaky metabolizmom, ktorý výrazne zvyšuje ich odolnosť proti nepriazni počasia. Hniezdo čmeliaka je malá guľa z machu, trávy, slamiek, vetvičiek atď. Vďaka svojmu ochlpeniu vylietavajú čmeliaky po zime skôr ako včely. V prírode ich môžete vidieť už pri teplotách vzduchu nad 2°C. Aj preto sú čmeliaky tak dôležité opeľovače. Živia sa nektárom a nazhromaždeným peľom. Osvedčili sa napríklad aj pri zefektívnení pestovania skleníkových paradajok v rastlinných veľkovýrobách.
Hoci OSY patria v očiach záhradkárov medzi najobávanejšie živočíchy, v prírode plnia nenahraditeľnú funkciu. Pri dlhšom pozorovaní saosy včelám vôbec nepodobajú. Ich telo je žltšie a dlhšie, majú na ňom čierne pruhy a žiadne chĺpky. Účinky bodnutia osami, hoci sú nepríjemné, nie sú také nebezpečné ako bodnutia od včiel medonosných. Svoje žihadlo používajú nielen k obrane, ale aj k lovu. Larvy ôs sú takmer výlučne mäsožravé a živia sa hmyzom, ktoré robotnice počas lietania ulovia. Z tohto pohľadu sú osy mimoriadne užitočné. Budujú si jednoročné hniezda, ktoré v jarných mesiacoch zakladá mladá oplodnená kráľovná. Hniezda sú z papiera, resp. drevných vlákien a sú buď v zemi, alebo v dutinách stromov. Príchodom jesene a zimy všetky robotnice zahynú. Mladé kráľovné sa na jeseň pária a následne sa ukladajú na zimný spánok v rôznych dutinách. Na jar sa cyklus opakuje opätovným založením nových hniezd mladými kráľovnami.
SRŠEŇ je najväčšou u nás žijúcou osou. Sršne majú veľké telo červenohnedej farby dorastajúcej do dĺžky až 35 mm. Žijú v dutinách alebo v podkroviach súkromných domov alebo na balkónoch mestských bytov v papierových hniezdach, ktoré si zhotovujú zo zhnitých pňov. Nová generácia sa v prírode objavuje v auguste. Sú to dravce a do ich jedálnička patria rôzne druhy hmyzu. Ako potravu používajú škodcov záhradných a lesných plodín: vošky, chrobáky, kliešte. Jedia tiež kobylky, muchy, osy, kŕmia sa starými a chorými včelami. V Európskej únii sú sršne pod ochranou štátu, za zničenie ich hniezd sa ukladajú vysoké pokuty.
Hoci svojou veľkosťou budia rešpekt, sú relatívne miernej povahy, nepredstavujú nebezpečenstvo. Sami neútočia na ľudí. Správajú sa agresívne, keď ľudia vydávajú hluk, mávajú rukami, robia náhle pohyby alebo sa blížia k hniezdu a snažia sa ho zničiť. Lietanie pre nich je vysoko energeticky náročné, preto prevažnú časť stravy tvoria cukornaté výlučky. Získavajú ich zlizovaním nektáru z kvetov, olizovaním medovice produkovanej voškami, požieraním ovocia a inými sladkými tekutinami. V dospelosti sa tiež živia šťavou z ovocia, ktoré nabodávajú alebo vyhryzú. Takto znehodnotené ovocie začína hniť priamo na strome.